V každom meste, kde som ešte nebol, je prvé, čo urobím, že nasadnem do autobusu/električky.
Trocha sa učiť.
Okúsiť, precítiť to, aké je tam byť prítomným.
Žiť.
Tráviť skutočné dni, vstať skoro ráno, vláčiť so sebou dieťa, v daždi, je pichľavá ťažká vôňa vlnených kabátov.
Slnkom opálená, hnedá, spotená pokožka, trocha parfumu, malý smiech opodiaľ.
Je to náučné.
Strniská, mejkapy, pohľady, zadívania sa cez okno. Zoznamujeme sa.
Všade každý inak. Totiž rovnako, to isté.
Naposledy som v Štokholme v autobuse trocha stratil rovnováhu, stúpil som na nohu jednej tety, chytil som sa jej, skoro sme spadli.
Írečito, po maďarsky som vykríkol, ako som sa zľakol, že pardon, do frasa.
Teta odpovedala po anglicky, že žiaden problém, inak jej zať je Maďar, aj on niekedy povie niečo ako dofrasa, jej dcéra sa učí vo Viedni, tam sa spoznali.
Vo svojej zmätenosti som sa opýtal, či jej môžem nejak pomôcť, keď som ju už skoro podstrčil.
Ale, nie, ale nasledujúca zastávka je aj tak konečná, dajme si jednu kávu, o hodinu sa má stretnúť so svojou priateľkou, idú do nejakého speváckeho zboru.
V živote som nepil kávu, nie ešte na pozvanie švédskej dámy.
Dobre sme sa porozprávali.
Poznačilo ma to.
Je možné nebáť sa navzájom.
Je možné dať/dostať čas, úsmev, vedomosti.
Stačí to len dovoliť.
Neexistuje väčšia sila.
Spojenie medzi ľuďmi. Výmena vedomostí a skúseností. Bezpečnosť, chápaví známi všade okolo.
Podporujúci, otvorený svet.
Žijeme tu, cestujeme sem a tam, učíme sa obďaleč.
Sme spolu.
Tu na zemi, a je ešte aj viac.
Neexistujú hranice.
V ničom.
Tibor Jakabovics, Zakladateľ